Za epidemické šírenie rakoviny štítnej žľazy je zodpovedná nie rakovina, ale dezinformácia

 

Preklad: Ing. Imrich Galgóczi
Zdroj – Výber zo spravodajstiev Gábora Szendiho: Sayer Ji: Thyroid Cancer Epidemic Caused by Misinformation, Not Cancer

Vy ste vedel, že väčšina diagnóz rakoviny štítnej žľazy je chybná? A že v prevažnej väčšine prípadov túto chybnú diagnózu nasleduje „ošetrenie“, počas ktorého dotyčnému odstránia celú štítnu žľazu, a potom nasleduje rádioterapia a doživotná hormonálna liečba?

Diagnóza rakoviny je vždy traumatizujúca, a pretože podľa prijatého tradičného pohľadu, počas skríningu objavený nádor v rannom štádiu bez ošetrenia celkom určite bude ďalej rásť, a nakoniec vedie k smrti, diagnóza spôsobuje vážnu psychickú ujmu dotyčnému, ktorá môže mať škodlivé fyziologické dôsledky, čiže už sama o sebe poškodzuje pacienta a znižuje šancu, že ošetrenie prinesie vyzdravenie.

Tento problém je oveľa jednoznačnejší, ak ide o prediagnostiku, kedy chorobu pacienta omylom označia ako potenciálne fatálnu, pričom v prípade lézie alebo nádoru, ak nič neurobia, potom u dotyčného by celý život nespôsobil žiadne ťažkosti alebo symptómy, alebo ak by spôsobil príznaky, tie by nespôsobili značný pokles kvality života, a hlavne by neviedli k predčasnej smrti. Nehovoriac o tom, že riziká aplikovaných agresívnych liečebných postupov v prípade diagnostiky „rakoviny“ v rannej fáze, mnoho krát značne prevyšujú riziká ošetrovanej choroby.

Trauma spôsobená diagnózou rakoviny je ozajstná trauma, a je znepokojujúca nie len z teoretického hľadiska. V nedávno zverejnenom odbornom časopise New England Journal of Medicine, autori spracovali údaje 6 miliónov švédskych žien nad tridsať rokov, v období medzi rokmi 1991-2006. Z článku vysvitlo, že pozitívna diagnóza rakoviny zvyšuje riziko samovraždy 16 – násobne a 26,6 – násobne mortalitu dôsledkom zlyhania srdca, v priebehu jedného týždňa od stanovenia diagnózy. To všetko ukazovalo silnú koreláciu s prognózou: t.j. čím bola choroba ťažšia a jej ošetrenie komplikovanejšie/ťažšie, o to vyššia bola mortalita dôsledkom samovraždy alebo dôsledkom choroby srdca (napr. pri mozgovom nádore je najvyššia). Čo je obzvlášť šokujúce, a to najmä vzhľadom na to, že falošné diagnózy alebo prediagnostika (overdiagnosis) môžu mať rovnako katastrofálne následky. Vyvoláva to zodpovednosť systému zdravotnej starostlivosti, čo môže spôsobiť aj závažné škody tým, že nanucuje k účasti na skríningových programoch aj zdravých ľudí bez príznakov, ktorí nie sú vedomí reálnych rizík takýchto „preventívnych“ opatrení.

Hoci vzťah medzi traumou spôsobená diagnózou a zvýšeným rizikom úmrtia, je logické vysvetlenie. Dnes už vieme, dôsledkom stresu vyvolaná zvýšená produkcia adrenalínu, resp. akútna odozva na stres, môže vyvolať aktivizáciu určitých genetických procesov vo vnútri rakovinovej bunky, ktorá ich robí odolnejšou proti ošetreniu. (1) Môže sa totiž stať, že dôsledkom stresu vyvolaná zvýšená hladina kortizolu, znižuje efektívnosť dozoru imúnneho systému nad rakovinou, t.j. tu sa nejedná o nejaký mystický vzťah medzi dušou a telom, ale o to, že faktory placebo/nocebo, ktoré súvisia s rituálmi klinických interakcií a latentným symbolizmom a indikáciami vo vzťahu lekár-pacient, môžu spustiť také reálne fyziologické procesy, ktorých škodlivosť na zdravie dnes už vieme aj na molekulárnej úrovni popísať.

Problémy spojené s rakovinou prsníka v súvislosti s prediagnostikou sme už skôr podrobne popísali, že za posledných 30 rokov, 1,3 milióna amerických žien sa stali obeťou prediagnostiky, vďaka dezinformáciám spojené so skríningmi rakoviny prsníka. Týmto ženám, u väčšiny ktorých diagnostikovali duktálny karcinóm in situ (DCIS, t.j. rakovina prsníka vo výstelke mliekovodov), čiže v podstate ich diagnostikovali s benígnym nádorom, zbytočne odstránili prsníky alebo jej časť, podrobili ich rádioterapii a/alebo chemoterapii, a ktoré neraz prepadli do vážnej psychickej, finančnej a zdravotnej krízy. Mnohé sa dostali do stavu podobný Stocholmskej syndróme ( kedy sa obeť stotožňuje s agresorom), a ako súčasť „vlastného liečebného procesu“ sami sa zúčastnia kampaní zbytočných skríningov a liečby rakovinové priemyslu, a robia to bez toho, že by boli vedomí skutočnej príčiny svojej traumy, aj samy prispievajú k mrzačeniu svojich kolegov, a to všetko tak, že pritom sú presvedčení o tom, že svojou činnosťou zachraňujú životy.

Aj za epidémiu rakoviny štítnej žľazy je zodpovedné zdravotníctvo
Rakovina štítnej žľazy je tiež taká endemická choroba, za ktorú je zodpovedný tento úžasný protokol postupov prediagnostiky a prehnaného ošetrenie/liečenie. V časopise American Journal of Clinical Pathology nedávno zverejnili článok s názvom „Rakovina štítnej žľazy – systémová prediagnostika a pomer mortality“, z ktorého vyplýva, že medzi rokmi 1975 a 1999, výskyt rakoviny štítnej žľazy nefatálneho druhu (predovšetkým karcinóm papilaris) dramaticky narástol bez toho, že súčasne s ním by bol klesol pomer typov s fatálnym koncom, ako by sa to malo stať – čo je to typický prípad prediagnostiky. Iným slovom, ak skríningom rakoviny štítnej žľazy by boli detektovali také rakoviny v rannej fáze, z ktorých by sa neskôr stali smrtiace, potom štatistika by ukazovala, že s rozpoznaním a liečením narastajúceho počtu rakoviny štítnej žľazy v rannom štádiu, paralelne sa znižuje pomer výskytu smrtiacej rakoviny a rakoviny v pokročilom štádiu. Pretože takáto súvislosť neexistuje, to jednoznačne ukazuje, že podobne ako v prípade „rakoviny prsníkov“ detektované v rannom štádiu, ani tu nie sme svedkami epidemického šírenia rakoviny štítnej žľazy, ale epidemicky šíriacou sa diagnózou rakoviny štítnej žľazy, pričom táto epidémia má veľa obetí, ktoré zmrzačí práve lekárske „ošetrenie“.

Autori štúdia pripomínajú, že „výsledky vyšetrení dokazujú predpoklad, že veru veľa rakoviny štítnej žľazy nepatrí do skupiny nádorov so smrtiacim koncom, pri ktorých je veľmi častá prediagnostika.“

Na tento problém dobre posvietila štatistika Inštitútu proti rakovine USA (National Cancer Institute, U.S), ktorá spracovala údaje diagnózy a mortality štítnej žľazy v období medzi rokmi 1975 a 2011. Nižšie uvedený graf ukazuje, že v prípade rakoviny štítnej žľazy medzi r. 2002 a 2011 rástla o 5,5%, pričom pomer mortality rástla len o 0,9% v čase od 2001 do 2010. Človek by očakával práve opačnú tendenciu, ak v rannom štúdiu detektované rakoviny boli ozaj rakovinové nádory.

stitna zlaza obr

Kognitívna disonancia je ešte väčšia v súvislosti so zjavne úspešným prežitím nad 5 rokov. Na základe toho, 97,8% diagnostikovaných pacientov, ktorí boli ošetrení v rokoch medzi 2004 a 2010, a po 5-tom rokov po ošetrení ešte žili, falošne naznačuje to, že je to vďaka prediagnostiky resp. prehnanej liečbe. Ale ak s pomedzi chorých na konci 6.-ho roka niekto zomrie dôsledkom „vedľajších účinkov“ zbytočnej liečby, takýto prípad, podľa bežne zaužívanej praxe, klasifikujú už ako inú chorobu, ktorá zase vnucuje tú ilúziu, že sa nestal prípad ujmu na zdravý spôsobený lekármi, ale aplikovaný skríning a liečba boli úspešné.

Problém je v podstate to, že zväčšenie folikuly dôsledkom nedostatku jódu (strumu), mylne považujú za smrteľnú chorobu. V časopise Future Oncology, kľúčovou vetou múdreho úvodníka článku s názvom „Pomaly rastúce uzlové lézie: čo môžeme urobiť proti prediagnostike a nadmernému ošetreniu papilárneho (bradavcovitého) karcinómu štítnej žľazy, je :
„ Rýchle šírenie malých uzlíkových nádorov sa dajú vysledovať na jediný nový rizikový faktor, – v čoraz širšej miere sa rozširujúcu aplikáciu diagnostiky formou zobrazovacích postupov“

V článku sa uvádza, že “hoci na svete rastie počet rakoviny štítnej žľazy, mortalita dôsledkom rakoviny štítnej žľazy sa nezvyšuje“, čo sa dá vysvetliť tým, že v prípade „týchto nádorov vo väčšine prípadov sa jedná o malé uzlové lézie –zmeny (ide o najpomalší priebeh rakoviny štítnej žľazy), pri ktorých miera úmrtnosti nedosiahne 1% ani uplynutím 20 rokov po chirurgickom zákroku.“ Autor článku tvrdí aj to, že „patológovia u hocikoho by našli v štítnej žľaze drobné, resp. mikroskopicky malé rakoviny štítnej žľazy, ak by sme ju rozrezali na milimetrové drobné kúsky“

Čo inými slovami znamená, že túto chorobu by mali klasifikovať ako benígnu, t.j. nezhubnú, neškodnú.

„Podľa pozorovaní, liečenie nezastaví rast malých uzlových lézií, ale nevytvárajú sa metastázy a nevedú k smrti pacienta. Vzhľadom na mimoriadne efektívnu prognózu papilárneho (bradavicového) karcinómu štítnej žľazy, s týmto typom by bolo výhodné zaobchádzať tak, ako to navrhli odborníci v prípade duktálneho karcinómu prsníkov in situ (DCIS), to znamená, že by ju mali považovať ako pomaly rastúce bradavicové lézie-zmeny (PLICs- papillary lesions of indolent course )“.

Bradavcovitá zmena štítna štítnej žľazy („rakovina štítnej žľazy“) napriek pomalému priebehu, lekársky protokol aj v takomto prípade predpisuje chirurgické odstránenie štítnej žľazy, po ktorom mnoho krát nasleduje aj (ináč vyvolávajúca rakovinu) rádioterapia, ako aj doživotné užívanie syntetických hormónov štítnej žľazy, čo zvyšuje riziko vzniku rakoviny pľúc.

Návrh, podľa ktorého mnohými skríningmi preukázané rakovinové lézie, napr. rakovina prsníkov, prostaty, pľúc, a určité druhy rakoviny štítnej žľazy, by bolo treba začleniť do okruhu benígnych-neškodných, resp. ktoré spôsobujú veľmi málom problémov, vlani dostalo silnú podporu odborné štúdia vypracovaná Ústavom proti rakovine, o ktorom v našom predchádzajúcom článku s názvom „Aj podľa Expertného výboru Ústavu proti rakovine, milióny ľudí ošetrujú na rakovinu, ktorí v skutočnosti ani nemajú rakovinu“, sme už písali. Ale nejako táto informácia sa nedostane dostatočne rýchlo k lekárom, pracujúci na popredných miestach v zdravotníctve. Pričom 40 rokov trvajúci boj proti rakovine, znamenala rovnaké množstvo vedľajších účinkov, a spôsobila také isté utrpenie ľudí, ako akýkoľvek vojenský konflikt po celom svete, a ktoré doslovne súvisia s diagnostikou a tými zákrokmi, ktoré možno spájať s použitím najbrutálnejších a najnebezpečnejších zbraní, ktoré kedy človek vynašiel, menovite s rádioizotópiou (rádioterapiou) a chemickými zbraňami (chemoterapiou).

Úvodník časopisu o prediagnostike rakoviny štítnej žľazy naznačuje, že jednou z metód, ktorou sa táto falošná epidémia dá zastaviť, je zníženie počtu prediagnostiky. „Pod pojmom prediagnostika rozumieme, keď vyšetrenie ako cieľ diagnostiky, neprinesie čistý prínos pre chorého“. Jej všeobecné implikácie sú jednoznačné. „Informácie získané z moderných diagnostických postupov sú často nesprávne chápané, resp. mnoho krát sú úmyselne zneužité, aby vyhoveli farmaceutickému priemyslu, ktorého predmetom záujmu je, aby z nadpriemerne drahých prístrojov ako aj veľmi výnosných ošetrení a následnej liečby, vedel čo najviac predať“.

Je zrejmé, že na rakovinu by sme sa mali pozerať oveľa viac diferencovane v záujme toho, aby sme predišli hromadným škodám z prediagnostiky a nadmerného ošetrenia. Rakovina s veľkým „R“ totiž neexistuje, táto choroba nie je nejaká monolitická entita, nie je nezdolateľná, smrť prinášajúci smrteľný boží úder, hoci existujú aj jej agresívne formy, ktoré odolajú väčšine ošetrení, tieto sú ale oveľa zriedkavejšie ako súčasť spodku neletálnych typov ľadovca, z ktorých niektoré sa dajú ošetriť vhodnou diétou, alternatívnymi terapiami, detoxikáciou, akupunktúrou, meditáciou, relaxáciou, tradičnými liečivými rastlinami, resp. posilnením vlastného imúnneho systému. V určitých prípadoch tzv. stavov pred rakovinou, ktorým je napríklad HPV-infekcia, postačuje aj zvýšená pozornosť, lebo choroba často bez hocijakého zásahu ustúpi. Podľa štúdia Lancet Oncology, ešte aj v prípade invazívnych druhov rakoviny prsníkov sa stáva, že samotný organizmus premôže nádor. A ešte sme nerozprávali o tom, že ironickým spôsobom tradičné postupy diagnostiky a liečenia nádorových ochorení sú bez výnimky sami karcinogénne – takže aj to treba zvážiť pred tým, ako sa rozhodneme sa zúčastniť skríningu alebo začneme liečbu.

Považujete za prekvapujúce čo som tu povedal? Ale možno ani nie, ak si uvedomíte, že rakovina môže byť považovaná ako adaptívna forma odpovede organizmu na vzniknutú radikálnu zmenu pomerov prostredia vo vnútri organizmu, ktoré sú napríklad infekcie, nevhodné stravovanie, expozícia toxickým látkam, a rad iných výživových zvykov, životného štýlu a prostredia, typické pre post-industriálne spoločnosti. V prevencii rakoviny , prvým krokom by mal byť, že nebudeme zbytočne vystavovať sami seba toxickým vplyvom spôsobené rôznymi lekárskymi zariadeniami a ošetreniami, že vo svojej podstate na naše telo sa nebudeme pozerať ako na nejakú časovanú rakovinovú bombu, ale ako na nádherný samo regeneračný meta-organizmus, ktorý aj sám je schopný zničiť choré bunky, ak mu zabezpečíme to, čo potrebuje: kvalitnú stravu, čistú vodu a čistý vzduch, ako aj našu snahu vytvoriť duševnú a telesnú harmóniu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


× 8 = štyridsať

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Tieto stránky využívajú Cookies. Prečítajte si podrobnejšie informácie , ako používame cookies na týchto webových stránkach. Podrobnosti

Na základe zákona EU je povinné upozorniť návštevníka tejto web stránky, že web používa Cokkies. Ak s tým nesúhlasíte, potom vhodným nastavením Vášho prehliadača, zakážte ukladanie Cookies. http://www.mcafee.com/common/privacy/consumer/slovakian/cookie_notice/

Zatvoriť