Samoliečba mozgu

Preklad: Ing. Imrich Galgóczi
Zdroj: Gábor Szendi, 2006 Bp.

Ako sa kosti zahoja, aj rana sa zahojí, podobne aj mozog sa snaží získať späť svoju stratenú funkciu po zranení, ak vytvoríme pre ne vhodné podmienky. Ale namyslime len na fyzické poškodenia: trauma, a negatívne životné skúsenosti – korigovateľné psychoterapiou a rozvojom osobnosti – spôsobujú taktiež ´opraviteľné´ poškodenia mozgu.

Ako Paul Broca v r. 1861 prvý krát demonštroval, že poškodenie určitej oblasti ľavej hemisféry vedie k strate reči, zvíťazila lokalizačná koncepcia, ktorá tvrdí, že určité časti mozgu spĺňajú určité/rôzne funkcie, a v prípade ich poškodenia, táto funkcia či schopnosť sa stratí. To isté naznačuje aj metafora moderného počítača: ak video karta- zabezpečujúca funkciu obrazovky sa poškodí- , nie je „videnie“. Ak sa pevní disk poškodí, stratia sa sním všetky „spomienky“. Toto štrukturálne vnímanie mozgu je prevládajúcim názorom v lekárstve a rehabilitácii aj v súčasnosti. Ak niekomu ochrnie jedna ruka dôsledkom vnútrolebečného krvácania, môžeme urobiť jedno: naučíme ho žiť s jednou rukou.
Ale existuje pre výskum a zmýšľanie o mozgu, jeden iný smer, potlačený do úzadia, ktorý sprevádza výskum posledných 150 rokov, a len v súčasnosti začína o sebe nechať počuť. Už v roku 1868 uzrela svetlo lekárska správa Jules Cotarda o tých deťoch, ktorým ľavá hemisféra sa dôsledkom infekcie poškodila, napriek tomu sa naučili rozprávať. Vedec, Otto Soltman už v r. 1876 napísal, že ak novonarodeným šteňatám chirurgicky odstránil časť mozgu, ktorá je zodpovedná za koordinačný pohyb, ako psy vyrástli, aj napriek hore uvedeným skutočnostiam, sa naučili chodiť.

Ako sa naučil dedo chodiť?

Pedro Bach-y-Rita 65-ročný vdovec, katalánsky básnik a filozof, v roku 1959 prekonal tragickú mozgovú príhodu, stal sa napoly ochrnutý, stratil schopnosť rozprávať, celý deň len bezmocne ležal v posteli. Mal 65 rokov. Rodina sa rozhodla tak, že zvyšok života musí stráviť na geriatrii. Paul, lekár s čerstvým diplomom, ešte neinfikovaný vedeckými skepsami – nič netušiac o nemožnosti svojho podnikania, sa rozhodol, že sa bude zaoberať s otcom. Pomyslel si, že nie chodiť, ale liezť by ho mal naučiť. Ak otec je ochotný. Otec bol ochotný, a od tej chvíle, celé mesiace, napoly opretý o stenu, sa vliekol v byte sem-tam. Postupne sa stal čoraz šikovnejším, ochrnutá noha a ruka sa stali postupne silnejšími. Potom cvičili už v záhrade. Šokovaní susedia zvedavo sledovali, ako dedo štvornožky lezie po záhrade ako pes. Paul sa s ním hral ako s dieťaťom. Pohadzoval mu rôzne veci, a otec ich vychytal. Potom sa musel naučiť zdvíhať mince s podlahy. Jedného dňa, podobne ako bábätká, postavil sa na nohy, a začal chodiť. Medzitým tvrdohlavo chcel aj hovoriť, a z neartikulovaných zvukov sa postupne vytvorila rozumná komunikácia. Na písacom stroji začal písať tak, že ochrnutý prst položil na klávesnicu, a druhým prstom, spoločne stlačili klávesnicu. O niekoľko mesiacov už písal na stroji! O tri roky neskôr, úplne zotavené, prednášal na katedre. Potom sa oženil. Pracoval a cestoval. Ako sedemdesiatdvaročného, pri lezení na horu, ho zastihla srdcová smrť. Patológ s udivením ukázal napoly poškodený mozog Paulovi. V tej dobe, z vyliečenia sa deda, každý dospel k záveru, že to nemohla byť až taká vážna mŕtvica. Na pitevnom stole sa Paul mohol presvedčiť o takmer polovičnej atrofii mozgu otca, a o tom, že dôsledkom vytrvalého cvičenia, zvyšok mozgu prevzal vypadnuté funkcie. Paul, vidiac mozog svojho otca, bol konfrontovaný s tým, že mozog je schopný sám seba „znova prekáblovať“. Toto rozpoznanie prinieslo v živote Paula kompletný zvrat, stal sa z neho vedecký pracovník. Jeho vedecké práce odborné časopisy roky rad radom odmietli. Súčasné vedecké práce, bežiace paralelne na viacerých líniách, ukazujú, že mozog, pre stanovené ciele, je schopný nanovo vytvoriť seba samého, ak sú k tomu vhodné podmienky. Zanedlho príde obdobie, kedy v „mimoriadnom“ rozpozná „pravidlo“.

Z mimoriadneho sa stane pravidlo
Edward Taub, lekár-výskumník, je akýsi „vedecký odvážlivec“, k jeho osobe sa viaže terapia „pohyb indukovaný obmedzením“. Jeho podstatou je presný opak súčasnej „rehabilitácie“: Taub a spolupracovníci neučia pacienta ochrnuto žiť, ale nútiac na pohyb ochrnutú časť tela, z novu „prekáblujú mozog“. Otec Tauba nedostal mŕtvicu, ale sa zoznámil so zaujímavými vedeckými prácami z 80-tich rokov. V nich napr. opice donútili k tomu, aby používali len prostredný prst, a po viac tisíc pohybov prislúchajúca vrodená kortikálna oblasť stredného prsta, ktorú do tej doby považovaná za nemennú, sa premiestnila na susednú oblasť pre výkon nepoužívaných prstov. Neskôr u muzikantov, hrajúci na sláčikových hudobných nástrojoch, na pozitrónovom emisnom tomografe (PET), demonštrovali kortikálna oblasť aktívneho prsta mozgu počas funkcie, ktorá sa zväčšila na úkor ostatných prstov. To všetko v plnom rozsahu protirečilo poznatkom vtedajšej vedy. Dokonca aj dnešné knihy anatómie hovoria o funkciách a rozsahoch určitých oblastí mozgu ako o faktoch „vytesané do kameňa“. Taub a iní rozpoznali, že často vykonávaním určitého pohybu a k nemu prislúchajúca riadiaca oblasť mozgu sa zväčšia, podobne ako sa zväčšia svaly pravidelným cvičením.

Iní bádatelia sa dopracovali k ešte šokujúcejším odhalenia. Japonský bádateľ Norihiro Sadato za pomoci PET skúmal vplyv písania alebo čítaní Braillovho písma u nevidiacich ľudí s vrodeným stavom, a u ľudí, ktorí stratili voj zrak počas života. S údivom zistil, že nevidiaci „vidia“, t.j. kôra pre zrak aktívne pracovala počas čítania. Iný bádatelia zistili, že oblasť zodpovedná za pochopenie reči, je priamo úmerne vyspelá s úrovňou vzdelania. Eleanor A. Maguire medzi londýnskymi taxikármi preukázala, že hippokampus- zodpovedný za priestorovú orientáciu, narástol priamo úmerne s rokmi služby v zamestnaní.

Potvrdil sa konečne sto rokov starý brilantný postreh Ramóna y Cajala, objaviteľa nervových buniek, ktorý povedal, že učenie sa dá tak prestaviť, že veľa používané neuróny sa „zosilnia“.

Inými slovami povedané, používanie mozgu pretvaruje mozog!

Mozog sa buduje a znova buduje
Mozog je samo-liečivá, samo-naprávajúca, samo-organizujúca „konštrukcia“. Neustále znovu-budovanie mozgu sa začína fetalným životom a končí našou smrťou. Náš mozog neustále reaguje a prispôsobuje sa ku zmenám, ktoré sa nás dotknú, preto sú ľudia takí rôzni, preto zanechá hlbokú stopu v našej osobnosti detský vek a neskoršie zážitky. Naša osobnosť je história vplyvov, ktoré sa nás dotkli. Naša osobnosť odzrkadľuje pre nás charakteristickú štruktúru a použitie mozgu. Zvyky, zakorenené obavy, nadmerné svedomie, alebo impulzivita, pesimizmus alebo optimizmus, znamená hyperaktivitu, prameniaca z nedostatku učenia alebo nadmerného používania určitej časti mozgu. Zoberme si napríklad Freudov „ego-superego“, t.j. sebavedomie, ktoré nás bráni v plnení zakázaných vecí. Táto funkcia je spojená s fungovaním časti čelného laloka. Táto oblasť je zodpovedná za úzkosť a blokovanie správania. Koho často krát potrestali, u neho táto oblasť je hyperaktívna. Preto je príliš svedomitá osoba úzkostlivá k vôli „hriešnym“ myšlienkam a činom. Táto oblasť u ľudí s prílišným sebavedomím funguje hyperaktívne, a u bezohľadných psychopatoch je nevyvinutá. Ak kompulzívneho (nutkavého) človeka „vyliečia“ psychoterapiou, následne PET vyšetrením sa dá dokázať, že táto oblasť mozgu sa normalizuje.

Jeden z ďalších problematických rysov osobnosti je impulzivita, výbušnosť a ohromujúce emócie vedú k mnohým konfliktom v našom živote. Prejavom impulzivity je nízka hladina serotonínu, a druhou je zvýšená aktivita subkortikálneho centra s názvom amygdala. Dôsledkom úspešnej psychoterapie, u ošetrených narastie hladina serotonínu a klesne aktivita spomínaného centra amygdala.

Že by myšlienka mala tak veľkú moc? Alebo terapia, počas ktorého sa človek môže dobre vyrozprávať?

Biológia psychoterapie
Výskumník pre oblasť memórie a učenia Eric Kandel, vo svojom často krát citovanom „manifeste“ z r. 1998, ocenený Nobelovou cenou v kategórii fyziológie, konečne aj v jazyku vedy sformuloval tie mnoho storočné skúsenosti, v zmysle ktorého zmeny ducha znamenajú vždy aj zmenu funkcie mozgu. Možno v pravý čas prichádza zo smeru bádania mozgu táto podpora, lebo hrnutie sa biologickej psychiatrie, slepá viera v účinnosti liekov, už pomaly zlikviduje psychoterapeutické služby systému zdravotnej starostlivosti. Dlho žije v hlavách laikov a odborných lekárov umelá dvojdielnosť/konfrotácia, podľa ktorého lieky sú skutočnou indukčnou silou biologických terapii v oblasti „skutočných zmien v mozgu“, kým psychoterapie znamenajú len „duševné zmeny“. Ale výskumné správy od roku 1990, rad radom to vyvracajú. Výskumy naznačujú, že skutočné neurologické zmeny spôsobuje psychoterapia.

Depresia a fóbia: všetko je len učenie?
Veľa skúmanou otázkou je napr. depresia. Je to taký stav, kedy temné, chmúrne myšlienky a emócie trvalo ovládajú dušu. Takýto človek je zúfalý alebo apatický, niekedy takmer neschopný. Pacient v modernej psychoterapii sa naučí, ako má blokovať, eliminovať negatívne myšlienky, ktoré robia budúcnosť bezvýhľadnou, ľudí zlým, a seba samého bezcenným a vinným. Snímky z PET vyšetrenia pred psychoterapiou, potom po 10-20 sedení u psychoterapeuta, ukázali, čo sa vlastne deje počas liečenia. O určitých oblastiach frontálneho laloku už aj skôr bolo známe, že zohrávajú dôležitú úlohu v eliminácii stresu, negatívnych emócii a spomienok. Iné oblasti mozgu sú zas hyperaktívne, keď ho zavalia negatívne emócie, u depresívnych tieto oblasti fungovali intenzívne pred liečením. Na konci terapie inhibičné oblasti frontálneho laloku sa z aktivizovali, a blokovali oblasti, ktoré generovali negatívne emócie. Skúmali dokonca dva zaužívané psychoterapeutické metódy (kognitívnu a interpersonálnu psychoterapiu), a u obidvoch dospeli k rovnakým výsledkom.

K podobným záverom sa dopracovala aj štúdia s fóbiou na pavúky. Fóbia je učený strach, odpoveď organizmu s ireálne vysokou hladinu strachu, prameniaci z nebezpečných situácií ktoré sa ukázali ako nebezpečné podnety počas evolúcie. Táto utkvelá predstava strachu je ireálna, lebo napr. u nás sú pavúky neškodné, a „ozajstný fóbista“ takto reaguje nie len na pavúky, ale aj na hocijaký obraz či slovo, týkajúci sa pavúkov. Depresia ako aj fóbia v skutočnosti len dokazujú plasticitu mozgu, lebo jej funkciu zmenili negatívne zážitky v nepriaznivý smer. V prípade fóbie na pavúky a vo všeobecnosti obvyklé terapie smerujúce k náprave fóbie, strach sa dá vyhasiť s konfrontáciou predmetu strachu.

Ale čo je vlastne podstatou týchto terapií? Cvičenie. Zoberme si zrejmý príklad počítania z hlavy. Ľudia počas experimentu museli počítať rôzne počítacie úlohy, a počas učenia „počítacie oblasti“ ukázali silný rast. Takže so zručnosťou „zosilnie“ príslušná riadiaca oblasť mozgu. Presne to sa deje aj počas psychoterapie. Pacient, za pomoci terapeuta, sa naučí vytvoriť schopnosť eliminovať negatívne myšlienky, alebo pri fóbii elimináciu strachu, a počas cvikov tie oblasti mozgu, ktoré dovtedy slabo plnili funkciu, doslovne „zosilnejú“. Mozog je teda pretvorený dôsledkom učenia.

Samoliečba a evolúcia
Počas evolúcie, všetky vlastnosti ktoré znamenali výhodu, sa prostredníctvom potomkov rýchlo rozšírili. Ak pred niekoľko miliónov rokov jedinca postihol duševné alebo fyzické zranenie mozgu, buď sa zotavil alebo zomrel: to je prirodzená selekcia. Pomocou tohto procesu sa stala schopnosť samoliečby všeobecnou. Terry Wallis 20rokov po autohavárií, sa dostal z kómy, a za niekoľko mesiacov sa naučil rozprávať. Keď jeho mozog skúmali modernými soft-metódami, vysvitlo, že jeho mozgové bunky počas dvadsiatich rokov z vlastných síl si pomaly znova „prekáblovali“ svoje kontakty.

Spontánna liečba je častá aj pri duševných problémoch. Skúmaním veľkej skupiny depresívne chorých vysvitlo, že týždenne 2%-tá, počas jedného roka 95% z nich sa vyliečili. Odkedy sú lieky na depresiu, depresia sa stala chronickou a rozšírenou chorobou.

WHO vyšetrovala pomer vyliečených zo schizofrénie vo vyspelých a zaostalých krajinách. V zaostalých krajinách sa vyliečilo 63% chorých, a tretina sa stala chronicky chorým, kým vo vyspelých krajinách sa vyliečilo 37%, a z dvoch tretín sa stali chronicky chorí pacienti. Rozdiel je v tom, že vo vyspelých krajinách chorých intenzívne napchávajú liekmi. V jednej fínskej štúdii, trvajúca päť rokov, len pri nevyhnutných prípadoch, t.j. v minimálnej miere aplikovali lieky, 83% pacientov sa vyliečilo! Je to argument samozrejme nie na liečbu, ale proti neopodstatnenej liečbe!

Moderná psychiatria viac verí v svojich liekoch, ako schopnosti mozgu samo sa vyliečiť. Od mozgu, zaplavený zlúčeninami, nemôžeme očakávať to, čo vie zabezpečiť cielený rozvoj centier mozgu. Mozog sa mení a vyvíja sa len v prípade aktívneho používania, filozofia medikamentov je, že „biochemické poruchy“ sa dajú korigovať len zlúčeninami. Veľký počet spontánnych liečení dokazujú, že mozog chce žiť a pri vytvorení vhodných podmienok je schopný pre to bojovať.

Bolo by na čase znovu objaviť mimoriadne liečivé schopnosti, tkvejúce v každom z nás. Mnohým by sa život od toho vyvíjal inak.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


8 − = jeden

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Tieto stránky využívajú Cookies. Prečítajte si podrobnejšie informácie , ako používame cookies na týchto webových stránkach. Podrobnosti

Na základe zákona EU je povinné upozorniť návštevníka tejto web stránky, že web používa Cokkies. Ak s tým nesúhlasíte, potom vhodným nastavením Vášho prehliadača, zakážte ukladanie Cookies. http://www.mcafee.com/common/privacy/consumer/slovakian/cookie_notice/

Zatvoriť