Ako spôsobuje stres obezitu?

 

Spracoval: Ing. Imrich Galgóczi
Zdroj: PALEOMAGAZíN 2015/2

Často len mávneme rukou nad ospravedlním typu „ ledva niečo konzumujem, predsa priberám“ – a myslíme si svoje trošku ironicky. Napriek tomu, jav existuje a môže mať viac dôvodov. V tomto prípade sa na vec pozrime zo strany vplyvu stresu.

Obezita, ako aj jej výskum, sú produktom blahobytnej spoločnosti. V histórii ľudstva ešte nikdy neexistoval tak značný pomer obezity ako v súčasnosti, ktorému ľudstvo čelí od druhej tretiny 20.-tého storočia.

Disponujeme niekoľkými pevnými bodmi, na ktoré nesmieme zabudnúť pred tým, keď sa pustíme do džungle vedeckých prác skúmajúce obezitu. Jednak u prírodných ľudí obezita, ale ani nadváha neexistuje.1 Ak niekto presedlá na low carb diétu, nech je to už typu paleo alebo nie, veľmi rýchlo začne chudnúť.2 V štúdiách takéhoto typu nie je zvykom merať chronický stres napriek tomu, že sa to týka určitého počtu zúčastnených, veď pri výbere do štúdia nie je kritérium beztresový život . Takže chudnutie pri low carbe alebo paleo sa dostaví aj u tých, ktorý sú vystavený aj chronickému stresu. Nezabudnime ani to, že pri low carb štúdiách nezvykli obmedzovať množstvo konzumovanej stravy, zúčastnení mohli jesť až do stavu sýtosti každý deň, chudnutie sa napriek tomu dostavilo. Teda ten stereotyp, že ľudia dôsledkom stresu sa prejedajú a preto priberajú, je silne otázne a dá sa logicky dospieť k návrhu, že či náhodou nie západný spôsob stravovania je zodpovedné za to, že ľudia vplyvom stresu sa „prejedajú“?

Konzumujú ľudia viacej dôsledkom stresu?
Veľa štúdií typu, kedy roky sledujú zúčastnené osoby, malo za cieľ dokázať, že ľudia jedia viac dôsledkom stresu a preto priberajú. V skutočnosti je to len z časti pravda, lebo rad štúdií, ktoré mali za cieľ to dokázať, dospeli k záverom, že kto, koľko konzumuje vplyvom stresu, je závislá od danej osobnosti.
Torres a Newson porovnali dve štúdiá uskutočnené na potkanoch, za cieľom demonštrovať to, že do akej miery je strava funkciou obezity dôsledkom „stresového“ prejedania sa.3 Prejedanie sa a priberanie na váhe bolo len v skupine, kde zvieratá dostali vysoko-kalorickú stravu.
Ale predpokladajme, že obézni sú z pomedzi tých, ktorý vplyvom stresu jedia viac. Z toho ale vyplýva, sledujúc obéznych ľudí v stresovej situácii, že by sme mali konštatovať narastajúci príjem stravy.
Torres a Newson analyzovali päť takýchto štúdií, ale len v jednom našli to, že by obézni ľudia jedli viac vplyvom stresu.3 Je to preto prekvapujúce, lebo je nespočetné množstvo štúdií ktoré hypoteticky dokazujú zákonitosť prejedania, ktoré pripisujú na vrub vplyvu určitých hormonálnych a neurotických mechanizmov, ktorých výsledok je obezita.
Pre vedu skúmajúcu obezitu sa zdá byť jeden z paradoxov to, že stres nejakým záhadným spôsobom predsa len vedie k obezite bez ohľadu na to, že či daná osoba konzumuje viac alebo menej jedla.
Len na rýchlo, stručne, spomeniem niekoľko štúdií, kde hľadali dôvody, prečo vplyvom stresu, priberajú na váhe viacej už obézni ľudia?
Kiwimäki a spol. päť rokov sledovali ľudí v stresových situáciách, a došli k záveru, že priberali obézni ľudia, kým chudší skôr schudli ako pribrali na váhe. 8 Ako sme vyššie mohli vidieť, obézni ľudia nie podmienečne jedia viac, ako chudí ľudia. Jason P. Block a spol. v rokoch medzi 1995-2004, sledovali 1355 ľudí, ako pôsobí životný stres na index telesnej hmotnosti (BMI).9 Výsledok potvrdil Kiwikäkiho, t.j. vplyvom stresu, obézni ľudia sa stali ešte viac obéznym. Jedno Dánske štúdium dospelo k rovnakému výsledku: vplyvom stresu, obézni pribrali ešte viac, chudí schudli ešte viac.10
Nyberg a spolupracovníci spracovali a analyzovali údaje stošesťdesiat tisícom ľudí, a konštatovali to isté. Je dôležité spomenúť záverečnú konklúziu autorov, podľa ktorého súvislosť stresu a obezity je slabá, znížením stresu by sa nedal vyriešiť problém obezity západnej populácie.11
Je rad štúdií, ktoré dokázali, že dôsledkom stresu, priberanie na váhe nastalo v tej skupine, kde konzumovali vysoko kalorickú stravu, respektíve ľudia vystavený sociálnemu stresu ( verejný prejav), z pomedzi množstva ponúkaných jedál si vybrali sladkú a mastnú stravu.4 Premiestnime tento výsledok z kontextu západného spôsobu stravovania do paleolitného. Západný spôsob stravovania na tácke ponúka možnosť výberu vysoko kalorickej stravy pre tých, ktorí trpia chronickým stresom, kým v ponuke jedálnička low carb alebo palea, takáto ponuka nefiguruje. Ak v myšlienkach sa vrátime do pradávnych čias, chronický stres bol tak isto súčasťou života, ale nie často sa vyskytli „utišujúce“ potraviny.

Ako vedie stres k obezite?

Vieme, že chronický stres generuje k aktivite hypotetickú os hypotalamus-hypofýza-nadobličky, ktorej jedným výsledným produktom je známy stresový hormón, kortizol. Vplyv kortizolu sa dá dobre demonštrovať Addisonovou a Cushingovou chorobou. V prípade Cushingovej choroby je typická hyperkortizulémia, a jeho jedným dôsledkov je závažná brušná a viscerálna obezita, ako aj inzulínová rezistencia ( u polovice chorých sa vyvinie cukrovka II.-ho typu). Viscerálnym tukom nazývame zásoby tuku na vnútornostiach a v pečeni. Viscerálny tuk je preto nebezpečný, lebo generuje zápal a produkuje látky stimulujúce inzulínovú rezistenciu. Dôsledok viscerálnej obezity je metabolický syndróm, pod ktorým rozumieme: vysoký krvný tlak, zvýšenú hladinu triglycerídov, poruchu glukózovej tolerancie a inzulínovú rezistenciu. U Addisonovej chorobe je v zázemí hypokortizulémia, a prejavom choroby je chudnutie. Čiže, vysoká hladina kortizolu ukazuje úzku súvislosť s viscerálnou obezitou.

Vplyv stresu na tvorbu viscerálneho tuku, dobre demonštruje jedno švédske štúdium, v ktorom dlhé roky sledovali monozygótne dvojčatá. U monozygótnych súrodencov, žijúce dlhé roky pod vplyvom chronického stresu, sa vytvoril trojnásobne väčší objem viscerálneho tuku ako u súrodencov žijúce pokojným životným štýlom, pričom objem podkožného tuku vykazoval len 40%-ný rozdiel. Pretože genetický rozdiel – ako dôvod, je v prípade u monozygótskych dvojčiat vylúčený, ukazujúci sa objemový rozdiel viscerálneho tuku sa dá vysvetliť predovšetkým vplyvom stresových hormónov.

Nie je prekvapujúce, že súvislosť platí aj spätne: u metabolickom syndróme, kde základným problémom je vyscerálny tuk, tu je tiež prítomná hyperkortizulémia, čo ukazuje veľké množstvo, močom vylučovaný, voľný kortizol. Zvýšená hladina kortizolu nemusí byť len zdrojom zvýšenej produkcie kortizolu nadobličiek. Vieme, že zo tzv. slabého kortizónu – ako produkcia nadobličiek-, enzým pod názvom 11-β-hydroxisteroid-dehydrogenáza (v skratke 11β-HSD1), vytvára kortizol, a tento enzým vo veľkom množstve sa tvorí vo viscerálnom tuku a pečeni. Jednou vlastnosťou kortizolu je, že v tukovom tkanive stimuluje proliferéciu tukových buniek, pečeň k tvorbe cukru, a zvyšuje inzulínovú rezistenciu. Inzulínovú rezistenciu ďalej zvyšuje množstvo cytokínov ( TNF-α, IL-6, a pod. – o týchto zápalových faktoroch som sa už viac krát zmienil vo svojich predošlých článkoch- vlastná poznámka).

V tomto bode už jasne vidieť, prečo vedie stres u obéznych ľudí k ďalšiemu priberaniu na váhe. Vytvorený viscerálny tuk, nech je to už od vysokej hladiny kortizolu dôsledkom stresu, alebo od prejedania sa, po jeho vytvorení, už „sám rastie“ z časti kvôli tomu, že tukové tkanivá produkujú kortizol, a ďalej cez stupňovanú inzulínovú rezistenciu, a do tretice dôsledkom vysokej hladiny kortizolu, vytvorený stresom (inzulínová rezistencia produkuje vysokú hladinu krvného cukru a inzulínu, čo vedie k zvýšenej tvorbe tukových zásob, ktorá sa badateľne prejavuje pod kožou). Výskumy jasne dali najavo aj to, že stres spôsobuje obezitu u ľudí, ktorí sa vykrmujú západnou stravou.
Západný spôsob stravovania je vhodným pareniskom aj pre neuropeptidy Y (NPY) v prípade stresu.

V mozgu, NPY je produkovaný v hypotalame, a jednou jeho normálnou funkciou je stimulácia príjmu stravy, a mimochodom zvyšuje aj príťažlivosť k uhľohydrátovej strave. Ak je stres chronický, produkcia NPY sa zvyšuje, a v prípade stravy s vysokým obsahom tuku a uhľohydrátu ( taký je napr. západný spôsob stravy), je výsledok obezita. NPY vyložene stimuluje rast viscerálnych tukových tkanív, a podporuje tvorbu nových krvných ciev, ktoré sú potrebné k rastu tukových tkanív. Úlohu NPY pri stresovej obéznosti dokazuje to, že ak v tukových tkanivách liekmi blokujú vplyv NPY, tá istá diéta pri tých istých podmienkach nevedie k obezite.16

Vplyv druhého dôležitého faktora (11β-HSSD1) stresovej obezity – ošetrený liekmi, taktiež znížil symptómy metabolického syndrómu.17 Dobrou správou je, že káva inhibuje činnosť 11β-HSD1 a produkciu glukózy v pečeni. Prirodzenými inhibítormi 11β-HSD1 sú flavonoidy a quercetín.15 Na strane druhej, nie je na podiv, že konzumácia cukru stimuluje aktivitu 11β-HSD1 enzýmu.
Zostáva posledná otázka: a síce, čo má robiť ten, kto žije neustále v strese? Každodenný stres netreba prijať ako nevyhnutnú vec. Okrem extrémnych stresov, stres je dôsledok vnímania sveta, a nevyplýva nutne zo stavu vecí.

signo
Ing. Imrich Galgóczi


Použitá literatúra:

Vyznačené odvolávania použitých štúdií zverejním v dohľadnej dobe. Za pochopenie ďakujem!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


sedem − 3 =

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Tieto stránky využívajú Cookies. Prečítajte si podrobnejšie informácie , ako používame cookies na týchto webových stránkach. Podrobnosti

Na základe zákona EU je povinné upozorniť návštevníka tejto web stránky, že web používa Cokkies. Ak s tým nesúhlasíte, potom vhodným nastavením Vášho prehliadača, zakážte ukladanie Cookies. http://www.mcafee.com/common/privacy/consumer/slovakian/cookie_notice/

Zatvoriť